Rozdiel pri zadovážení si psa s PP (preukazom o pôvode) od seriózneho chovateľa a psa bez PP od tzv. množiteľa, trochu inak!
Ako vieme, väčšina ľudí nechce investovať toľko peňazí do kúpy psíka s PP a odôvodnia to vetou: „Načo sú mi PP, ja nechcem chodiť po výstavách.“ Vedie sa o tom množstvo diskusií , píše mnoho článkov, takmer každý chovateľ, či skúsený majiteľ, má na stránke článok na tému „Prečo psíka s PP a nie bez?“ Na fórach neustále vznikajú rôzne nedorozumenia medzi majiteľmi psíkov s PP a bez PP. Veľa ľudí sa týmto debatám už dokonca radšej vyhýba
Tu nejde len o exteriér, ale aj o povahu a vlohy!
Nikde však nie je uvedené pre nastávajúcich majiteľov/laikov podrobné vysvetlenie základných dôležitých vplyvov pôsobiacich na ich budúce šteniatko od prenatálneho obdobia (pred pôrodom), po jeho odber a dokonca aj po ňom. Môžu si to naštudovať jedine v rôznych odborných literatúrach. V diskusiách a článkoch sú uvedené len tzv. „triky množiteľov“.
Je pravda, že pri kúpe psíka s PP noví majitelia obdržia preukaz o pôvode, Pet pass EÚ, kúpno-predajnú zmluvu, mnohí obdržia aj CD s fotkami svojho šteniatka od jeho narodenia, „návod“ ako sa starať o šteniatko, balíček krmiva, hračku, prihlášku do príslušného klubu chovateľov daného plemena, psík je označený (čip, tetovanie), možnosť neustáleho kontaktu s chovateľom... Toto všetko je však len akýsi „doplnok“.
Pri kúpe psíka s PP máme zaručené, že si to dané plemeno naozaj zaobstaráme a vyrastie nám z neho exteriérovo pes, akého sme chceli. To teraz nechajme bokom a zamerajme sa na povahu.
Treba si uvedomiť, že seriózny chovateľ je zodpovedný za správny štart šteňaťa už v dobe pred jeho narodením a to správnym výberom suky a psa, ktorých genetický materiál zaistí splodenie šteniat s potenciálne dobrou povahou. Na to dohliada pri psoch s PP v každom klube poradca chovu, ktorý odporúča a schvaľuje vybraných psov na krytie. Chovateľ má neustály kontakt so sukou a šteňatami od gravidity, cez narodenie a ontogenézu, až po odber šteňaťa. Počas tohto obdobia umožňuje interakcie s inými ľuďmi, zvieratami, predmetmi a zaisťuje šteňatám dostatok podnetov z prostredia.
Nie nadarmo si skúsení ľudia vyberajú jedinca s PP z chovateľskej stanice, ktorá svoj chov vedie a zameriava práve na tú činnosť, ktorej sa chcú so svojim psom venovať. Napríklad profesionálne záchranárčine, poľovníctvu, paseniu, športu, služobnej kynológii (stopár, obranár a pod.). V takom prípade vie sám chovateľ vybrať v zvrhu toho, pre Vás najideálnejšieho jedinca a pripravovať ho na budúce povolanie už od ranného veku.
Ontogenéza má 7 základných vývojových fáz a to:
Šteňatá sú zvyčajne na odber vo veku 7-9 týždňov. Úplne najvhodnejší vek na odber je 8 týždňov. Prečo?
Za vplyvy pôsobiace na šteňa do tohto veku zodpovedá chovateľ. Pokiaľ sú šteňatá držané v izolácii od ľudí a nasledovne zoznamované s ľuďmi v neskorších štádiách, ich reakcie sú tým menej dôverné, čím sú šteňatá staršie. Šteňatá, ktoré sa s ľuďmi zoznámia prvýkrát už v 3. až 5. týždni, majú k ľuďom dôveru, narozdiel od nich šteňatá, ktoré sa zoznámia až vo veku 9. týždňov, sú bojazlivé.
Takisto šteňatá vo veku 5. týždňov skúmajú rôzne predmety s pribúdajúcim vekom stále dychtivejšie a dávajú postupne prednosť stále zložitejším predmetom, než tie, ktoré sa oboznámili s rôznymi predmetmi až vo veku 8. týždňov. Také šteňatá sa predmetov skôr boja a utekajú.
Čo z toho vyplýva?
• Citlivé obdobie socializácie začína približne vo veku troch týždňov a v ôsmich týždňoch bude reakcia neskúseného šteňaťa na nové podnety
s veľkou pravdepodobnosťou bojazlivá.
• Čím je šteňa staršie v dobe, keď sa prvýkrát stretne so svetom, v ktorom bude žiť, tým menšia je nádej na to, že sa dostatočne prispôsobí.
• Socializácia a habituácia šteniat sa môže vytratiť, preto ju treba v mladom veku ustavične posilňovať až do dospelosti.
• Pes, ktorý má malé, alebo žiadne skúsenosti, bude mať bez liečby vždy sklony k bojazlivosti.
• Pes, ktorý má isté, avšak nedostatočné skúsenosti, bude prispôsobený lepšie, ale nie celkom výborne.
• Pes, ktorý má dostatočné skúsenosti, pravdepodobne vyrastie vo vyrovnaného psa!
Dôkazom dostatočnej socializácie šteniat je reakcia šteniat samotných:
• šteňatá by mali byť zdravé, vyzerať spokojne a sebaisto.
• pár jednoduchých skúšok, napr. tlesknutie alebo upustenie kľúčov umožní preveriť úroveň habituácie šteniat. Ideálne je, keď o zvuk javia
primeraný záujem a rýchle sa spamätajú z prekvapenia.
• šteňatá by sa mali ochotne priblížiť, mali by dovoliť siahnuť na seba.
• taktiež je potrebné sledovať správanie sa suky a iných psov, ktorí žijú v susedstve šteniat.
U šteňaťa, ktoré je dobre socializované do veku dvanástich týždňov, je potrebné pokračovať so socializáciou až do dospelosti, aby sa prínos socializácie plne uplatnil. To, že šteniatko po odbere nesmie medzi iných psov a ľudí, pokiaľ nemá všetky povinné očkovania, je len akýsi mýtus.
Samozrejme nepravdivý. Psy, ktoré sú vďaka takejto nevedomosti držané v domácnostiach nového majiteľa, pokiaľ nebol uskutočnený očkovací program šteňaťa, čo bolo často dlho po ukončení citlivého obdobia, je stále nedostatočne socializovaných a habituovaných. Ako som už spomínala, veľmi dôležité je obdobie medzi 3. až 16. týždňom života šteňaťa. U nového majiteľa je šteňa od 8. týždňa, za dokončenie správnej socializácie a habituácie teda zodpovedá nový majiteľ. V dôsledku toho, že nový majiteľ premešká toto obdobie, sa aj napriek snahe chovateľa u psa môže prejaviť problémové správanie, či už bojazlivé alebo agresívne. Nový majiteľ by sa mal venovať šteniatku čo najviac, navykať šteňa na rôzne návštevy, deti, susedov, iné domáce zvieratá, na každodennú starostlivosť (o srsť, zuby, pazúre), zvykať na vodidlo a obojok, na samotu, umožniť kontakt s bežnými zvukmi v domácnosti. Nič z toho netreba podceňovať, aj keď si to šteňa práve nevyžaduje, pretože zanedbaním môže neskôr nastať problémové správanie. Napokon, človek nikdy nevie kedy sa mu vyplatí to, že si jeho pes so sebou nechá robiť čokoľvek.
Najnepríjemnejším dôsledkom nedostatočnej socializácie a habituácie je skutočnosť, že sa pes, ktorý sa bojí nejakého človeka, predmetu či zvuku, prirodzene snaží od neho utiecť do bezpečnej vzdialenosti. Pokiaľ utiecť nemôže, má pes tri možnosti: buď tohto človeka, predmet alebo zvuk akceptuje, alebo sa bude naďalej snažiť o útek, alebo sa pokúsi človeka či predmet zahnať (útok).
Môže sa stať, že natrafíte aj na chovateľa psov s PP, od ktorého nedostanete šteňa také, aké ste si predstavovali. V takom prípade však šteňa môžete vrátiť, či sa na chovateľa sťažovať v príslušnom klube chovateľov daného plemena. Pri kúpe psa bez PP taká možnosť nie je, vo väčšine prípadoch sa „množiteľ“ o svoje odchovy nezaujíma a noví majitelia s ním nie sú v kontakte. Vopred sa treba opýtať majiteľov daného plemena, ktorú chovateľskú stanicu, či odchov vám odporúčajú (zvyčajne už majú prehľad o chovateľoch a chovných jedincoch príslušného plemena). Všade sa totiž nájdu aj takí, ktorí to berú ako biznis. Asi zabudli prečo vôbec začala domestikácia a prečo máme takú širokú škálu plemien s rôznymi povahami a vlohami a, že nám ide o zachovanie všetkých týchto vlastností. Nezabúdajme, že každé plemeno je niečím špecifické a má svoj štandard.
Väčšina psov bez PP pochádza zo psov, ktoré boli vyradené z chovu pre exteriérovú či zdravotnú vadu, prípadne príliš agresívne či bojazlivé, alebo len bolo majiteľom zaťažko absolvovať potrebné minimum na ohodnotenie exteriéru, zdravotné vyšetrenia a prípadné overenie vlôh. Takisto sa medzi takýmito psami nepozerá na to, či sú príbuzní alebo nie, pretože sa to nezaznamenáva. Tak nastáva príbuzenská plemenitba, ktorá má za následok degeneráciu, výskyt ochorení či dokonca úhyn. Pri príbuzenskej plemenitbe treba vedieť veľmi dobre odhadnúť genotypovú hodnotu jedinca, na ktorého chceme viesť príbuzenskú plemenitbu, aby sme nerozmnožili alebo neupevnili tie nežiadúce znaky a vlastnosti, ktoré chceme z populácie plemena selektovať a nie ich rozmnožovať. Myslím, že málokto z bežných majiteľov má natoľko hlboké vedomosti, aby si to vedel čo i len uvedomiť, nie tomu ešte aj zamedziť.
Text: © Klára Kalatová
Ako vieme, väčšina ľudí nechce investovať toľko peňazí do kúpy psíka s PP a odôvodnia to vetou: „Načo sú mi PP, ja nechcem chodiť po výstavách.“ Vedie sa o tom množstvo diskusií , píše mnoho článkov, takmer každý chovateľ, či skúsený majiteľ, má na stránke článok na tému „Prečo psíka s PP a nie bez?“ Na fórach neustále vznikajú rôzne nedorozumenia medzi majiteľmi psíkov s PP a bez PP. Veľa ľudí sa týmto debatám už dokonca radšej vyhýba
Tu nejde len o exteriér, ale aj o povahu a vlohy!
Nikde však nie je uvedené pre nastávajúcich majiteľov/laikov podrobné vysvetlenie základných dôležitých vplyvov pôsobiacich na ich budúce šteniatko od prenatálneho obdobia (pred pôrodom), po jeho odber a dokonca aj po ňom. Môžu si to naštudovať jedine v rôznych odborných literatúrach. V diskusiách a článkoch sú uvedené len tzv. „triky množiteľov“.
Je pravda, že pri kúpe psíka s PP noví majitelia obdržia preukaz o pôvode, Pet pass EÚ, kúpno-predajnú zmluvu, mnohí obdržia aj CD s fotkami svojho šteniatka od jeho narodenia, „návod“ ako sa starať o šteniatko, balíček krmiva, hračku, prihlášku do príslušného klubu chovateľov daného plemena, psík je označený (čip, tetovanie), možnosť neustáleho kontaktu s chovateľom... Toto všetko je však len akýsi „doplnok“.
Pri kúpe psíka s PP máme zaručené, že si to dané plemeno naozaj zaobstaráme a vyrastie nám z neho exteriérovo pes, akého sme chceli. To teraz nechajme bokom a zamerajme sa na povahu.
Treba si uvedomiť, že seriózny chovateľ je zodpovedný za správny štart šteňaťa už v dobe pred jeho narodením a to správnym výberom suky a psa, ktorých genetický materiál zaistí splodenie šteniat s potenciálne dobrou povahou. Na to dohliada pri psoch s PP v každom klube poradca chovu, ktorý odporúča a schvaľuje vybraných psov na krytie. Chovateľ má neustály kontakt so sukou a šteňatami od gravidity, cez narodenie a ontogenézu, až po odber šteňaťa. Počas tohto obdobia umožňuje interakcie s inými ľuďmi, zvieratami, predmetmi a zaisťuje šteňatám dostatok podnetov z prostredia.
Nie nadarmo si skúsení ľudia vyberajú jedinca s PP z chovateľskej stanice, ktorá svoj chov vedie a zameriava práve na tú činnosť, ktorej sa chcú so svojim psom venovať. Napríklad profesionálne záchranárčine, poľovníctvu, paseniu, športu, služobnej kynológii (stopár, obranár a pod.). V takom prípade vie sám chovateľ vybrať v zvrhu toho, pre Vás najideálnejšieho jedinca a pripravovať ho na budúce povolanie už od ranného veku.
Ontogenéza má 7 základných vývojových fáz a to:
- vegetatívna fáza - od pôrodu trvá 14 dní
- prechodná fáza - trvá týždeň, od 14. do 21. dňa života
- fáza imprintingu (vpečaťovania) - začína 3.- 4. týždňom a končí 7. týždňom veku
- socializačná fáza - od 7. - 8. týždňa do 12. Týždňa
(Obdobie, ktoré začína v 3. mesiaci a končí tesne pred nástupom puberty, sa delí na prvé a druhé šteňacie štádium.) - prvé šteňacie štádium (hodnostná fáza) - v 9. – 10. (niekedy až 13.) týždni a trvá až do 4 mes.
- druhé šteňacie štádium (predpubertálne) - od konca 4. mesiaca do konca 6. – 7. mesiaca
- puberta - trvá 6 až 8 týždňov
Šteňatá sú zvyčajne na odber vo veku 7-9 týždňov. Úplne najvhodnejší vek na odber je 8 týždňov. Prečo?
Za vplyvy pôsobiace na šteňa do tohto veku zodpovedá chovateľ. Pokiaľ sú šteňatá držané v izolácii od ľudí a nasledovne zoznamované s ľuďmi v neskorších štádiách, ich reakcie sú tým menej dôverné, čím sú šteňatá staršie. Šteňatá, ktoré sa s ľuďmi zoznámia prvýkrát už v 3. až 5. týždni, majú k ľuďom dôveru, narozdiel od nich šteňatá, ktoré sa zoznámia až vo veku 9. týždňov, sú bojazlivé.
Takisto šteňatá vo veku 5. týždňov skúmajú rôzne predmety s pribúdajúcim vekom stále dychtivejšie a dávajú postupne prednosť stále zložitejším predmetom, než tie, ktoré sa oboznámili s rôznymi predmetmi až vo veku 8. týždňov. Také šteňatá sa predmetov skôr boja a utekajú.
Čo z toho vyplýva?
• Citlivé obdobie socializácie začína približne vo veku troch týždňov a v ôsmich týždňoch bude reakcia neskúseného šteňaťa na nové podnety
s veľkou pravdepodobnosťou bojazlivá.
• Čím je šteňa staršie v dobe, keď sa prvýkrát stretne so svetom, v ktorom bude žiť, tým menšia je nádej na to, že sa dostatočne prispôsobí.
• Socializácia a habituácia šteniat sa môže vytratiť, preto ju treba v mladom veku ustavične posilňovať až do dospelosti.
• Pes, ktorý má malé, alebo žiadne skúsenosti, bude mať bez liečby vždy sklony k bojazlivosti.
• Pes, ktorý má isté, avšak nedostatočné skúsenosti, bude prispôsobený lepšie, ale nie celkom výborne.
• Pes, ktorý má dostatočné skúsenosti, pravdepodobne vyrastie vo vyrovnaného psa!
Dôkazom dostatočnej socializácie šteniat je reakcia šteniat samotných:
• šteňatá by mali byť zdravé, vyzerať spokojne a sebaisto.
• pár jednoduchých skúšok, napr. tlesknutie alebo upustenie kľúčov umožní preveriť úroveň habituácie šteniat. Ideálne je, keď o zvuk javia
primeraný záujem a rýchle sa spamätajú z prekvapenia.
• šteňatá by sa mali ochotne priblížiť, mali by dovoliť siahnuť na seba.
• taktiež je potrebné sledovať správanie sa suky a iných psov, ktorí žijú v susedstve šteniat.
U šteňaťa, ktoré je dobre socializované do veku dvanástich týždňov, je potrebné pokračovať so socializáciou až do dospelosti, aby sa prínos socializácie plne uplatnil. To, že šteniatko po odbere nesmie medzi iných psov a ľudí, pokiaľ nemá všetky povinné očkovania, je len akýsi mýtus.
Samozrejme nepravdivý. Psy, ktoré sú vďaka takejto nevedomosti držané v domácnostiach nového majiteľa, pokiaľ nebol uskutočnený očkovací program šteňaťa, čo bolo často dlho po ukončení citlivého obdobia, je stále nedostatočne socializovaných a habituovaných. Ako som už spomínala, veľmi dôležité je obdobie medzi 3. až 16. týždňom života šteňaťa. U nového majiteľa je šteňa od 8. týždňa, za dokončenie správnej socializácie a habituácie teda zodpovedá nový majiteľ. V dôsledku toho, že nový majiteľ premešká toto obdobie, sa aj napriek snahe chovateľa u psa môže prejaviť problémové správanie, či už bojazlivé alebo agresívne. Nový majiteľ by sa mal venovať šteniatku čo najviac, navykať šteňa na rôzne návštevy, deti, susedov, iné domáce zvieratá, na každodennú starostlivosť (o srsť, zuby, pazúre), zvykať na vodidlo a obojok, na samotu, umožniť kontakt s bežnými zvukmi v domácnosti. Nič z toho netreba podceňovať, aj keď si to šteňa práve nevyžaduje, pretože zanedbaním môže neskôr nastať problémové správanie. Napokon, človek nikdy nevie kedy sa mu vyplatí to, že si jeho pes so sebou nechá robiť čokoľvek.
Najnepríjemnejším dôsledkom nedostatočnej socializácie a habituácie je skutočnosť, že sa pes, ktorý sa bojí nejakého človeka, predmetu či zvuku, prirodzene snaží od neho utiecť do bezpečnej vzdialenosti. Pokiaľ utiecť nemôže, má pes tri možnosti: buď tohto človeka, predmet alebo zvuk akceptuje, alebo sa bude naďalej snažiť o útek, alebo sa pokúsi človeka či predmet zahnať (útok).
Môže sa stať, že natrafíte aj na chovateľa psov s PP, od ktorého nedostanete šteňa také, aké ste si predstavovali. V takom prípade však šteňa môžete vrátiť, či sa na chovateľa sťažovať v príslušnom klube chovateľov daného plemena. Pri kúpe psa bez PP taká možnosť nie je, vo väčšine prípadoch sa „množiteľ“ o svoje odchovy nezaujíma a noví majitelia s ním nie sú v kontakte. Vopred sa treba opýtať majiteľov daného plemena, ktorú chovateľskú stanicu, či odchov vám odporúčajú (zvyčajne už majú prehľad o chovateľoch a chovných jedincoch príslušného plemena). Všade sa totiž nájdu aj takí, ktorí to berú ako biznis. Asi zabudli prečo vôbec začala domestikácia a prečo máme takú širokú škálu plemien s rôznymi povahami a vlohami a, že nám ide o zachovanie všetkých týchto vlastností. Nezabúdajme, že každé plemeno je niečím špecifické a má svoj štandard.
Väčšina psov bez PP pochádza zo psov, ktoré boli vyradené z chovu pre exteriérovú či zdravotnú vadu, prípadne príliš agresívne či bojazlivé, alebo len bolo majiteľom zaťažko absolvovať potrebné minimum na ohodnotenie exteriéru, zdravotné vyšetrenia a prípadné overenie vlôh. Takisto sa medzi takýmito psami nepozerá na to, či sú príbuzní alebo nie, pretože sa to nezaznamenáva. Tak nastáva príbuzenská plemenitba, ktorá má za následok degeneráciu, výskyt ochorení či dokonca úhyn. Pri príbuzenskej plemenitbe treba vedieť veľmi dobre odhadnúť genotypovú hodnotu jedinca, na ktorého chceme viesť príbuzenskú plemenitbu, aby sme nerozmnožili alebo neupevnili tie nežiadúce znaky a vlastnosti, ktoré chceme z populácie plemena selektovať a nie ich rozmnožovať. Myslím, že málokto z bežných majiteľov má natoľko hlboké vedomosti, aby si to vedel čo i len uvedomiť, nie tomu ešte aj zamedziť.
Text: © Klára Kalatová
Stránku vytvorila: KLÁRA KALATOVÁ © 2011, Všetky práva vyhradené
